po troch rokoch si čítať svoj blog je ako čítať blog niekoho cudzieho.
nepamätám sa, nezažila som, nechápem, neviem. myslela som si že sa nezmením, že sa nič nezmení a že ostanem takou istou zatrpknutou tínedžerkou so sklonmi k pseudodepresiám asi navždy. našťastie to bolo takisto mylné ako moje vtedajšie predstavy o živote. tínedžerka som už len posledných pár mesiacov ale zatrpknutá rozhodne nie. a depresie tiež nemám, dokonca ani tie pseudo.
začala som sa zaujímať o kultúru a politiku. o prvom by som chcela vedieť viac, o tom druhom už radšej nič. komunikujem s rodičmi, jazdím občas na aute a študujem antropológiu. sociálnu, nie kosti ani dinosaure. piť som neprestala a fajčiť som začala. a ešte som aj pribrala.. ale to zhodím!
mám rada teplé letá a festivaly, vegetariánsku kuchyňu, staré mercedesy a vysokých chlapov. nemám rada babské jazdy a fica.
môj starý blog si nečítajte, rozmýšlam aj, že si ho utajním.
a občas sem asi znova niečo napíšem. keď už pre nič iné, tak aspoň nech sa môžem o pár rokov vrátiť, začudovať a napísať pár nových múdrostí o sebe.
pekný zvyšok dňa prajem. (mám pocit že na mňa lezie choroba)
Komentáre
Nazdar